Koncom roku 2016 sa našou dedinou prehnala tragická víchrica. Fučalo s takou intenzitou, že aj zdravé stromy sa lámali ako zápalky. V dôskedu toho som dal neskôr vyrúbať 6 silných, prakticky zdravých stromov. Topole čierne tvorili v mojej prírodnej záhrade neprehliadnuteľnú dominantu. Vždy, keď som sa autom vracal domov, už z diaľky ma vítali známou siluetou. Boli pre mňa takou samozrejmosťou, že mi nikdy ani len nenapadlo ich fotiť alebo filmovať. Keď som ich hľadal vo svojom archíve, našiel som len pár náhodných záberov z mobilu, ktoré vonkoncom nedkážu ukázat ich majestátnosť.
Tragédia v prírodnej záhrade: Musel som vyrúbať 60 ročné stromy
V to ráno nás čakalo nemilé prekvapenie. Cesta bola zablokovaná popadanými stromami a konármi. Ľudia sa autami nevedeli dostať do práce. Ale to najhoršie ma čakalo doma. U mňa bola hotová spúšť. Bolo treba vysúkať si rukávy a hlavne zapojiť techniku.
Následky výchrice sme spolu so susedmi odpratávali s pomocou ťažkej techniky niekoľko dní
Vačšina stromov odolala ale začalo byť jasné že ich čas sa už kráti. Ukázalo sa, že ak sa víchrica bude opakovať, konáre mojich stromov môžu padať aj na vedľajšiu parcelu. A susedia sa práve rozhodli predať svoj pozemok developerovi. Domov tam malo byť hojne a hlavne hodne blízko plotu.
Moje topole boli domovom a útočiskom pre veľké množsvo vtákov
Stromy vo vánku šumeli ako morský príboj. Boli zvláštne aj tým, že na jar z nich nikdy nesnežilo. Akoby vraveli: „Nechaj nás tu, nebudeme ti na škodu“. Ale ako sa vraví, nešťastie nechodí po horách. Viem si spočitať 2 + 2, a tak hoci nerád, rozhodol som sa požiadať o výrub stromov.
Musel som objednať asi tú najvyššiu plošinu aká bola kedy vyrobená.
Topoľ čierny dorastá do výšky až 30 metrov a dožíva sa niekoľko sto rokov
Keď stromy pílili, ukázalo sa, že boli v absolútnej väčšine zdravé a v perfektnej kondícii. Ale nedalo sa inak…
Od osudovej víchrice v mojej prírodnej záhrade už prešlo niekoľko rokov. Keď na tie mohutné umierajúce stromy spomínam, mávam pocit, akoby som s nimi stratil aj kus samého seba. Koniec koncov, sadil ich ešte môj otec ako mladý chlapec. Zapichol niekoľko topoľových prútikov, aby pomocou nich meral hladinu vody vo svojom jazierku, ktoré sa u nás volá lapoš.
Tak… A po topoľoch nezostala ani pamiatka. Ešte spevniť breh od suseda…
Jazierka, lapoše, mŕtve ramená a mokrade, to u nás na Žitnom ostrove nebolo nič zvláštne
Žijeme predsa na Žitnom ostrove, medzi dvoma Dunajmi. Otcovo prírodné jazierko žije ďalej svojim životom. Prírodná záhrada, či rodový statok, každé také miesto musí obsahovať aj kus divočiny. Určitú čast preto nechávam na starosť samotnej prírode. A namiesto vyrúbaných stromov sadím nové. Ďalšie a ďalšie. Pretože…
„Kto sadí stromy, je nesmrteľný!“
Pozrite si aj krátke časozberné video z mojej prírodnej záhrady: https://youtu.be/8vqLv4HjPRM